Jesenný čas...
Slnko vychadza na pozdrav Zemi. Spod chumacikov rannych hmiel presvita novy den. Stromy vydychuju. Kvety prave kupajuce sa v slzach noci, zapasia o prve luce zivota. Hlavky sa dvihaju neviditelnou rukou lesnych bytosti. Listy padaju k zaniku akosi tazsie, nesmierne si vsak vydychnu po dopade na telo Matky, kracajucej ku vsetkemu. Rozjimanie sa povznesie na kolobeh. Vtedy sa hmla roztopi na konceku najvyssieho vrchu, tam na severe. Vtaci ladia svoje pistaly na pozdrav ocisty. Cas nehra rolu, hlasia ho len spadnute listy tvoriace suvislu duhovu pokryvku predzimneho cara. Rieka septa rannym tonom a na pravom kraji svojho koryta vyskakuju male rybicky. Rakosie sumi prave naucenu piesen. Soprany rana... Chumace pary nad hladinou vystupuju az tam... Zem je huslovy kluc. Tony ladia s vetrom a dych sa znaci v kazdom zablesku farebnej utechy. Ticho zahrmi jesenou. Havran styrikrat zakraka pri prelete nad vodou. Je vysoko, blizsie k bohom. Ryba sa znova vyhodi. Na druhom brehu zasumi bazant. Samec. Jeho hlas sa odraza od stromov, dopadne na riecny kamen pod vodou a vyrazi prudko do mojho srdca. Tak spievala duha, ked som sa jej dotkol.